Periférne mesto (alebo čo vidím, keď sa pozerám na vinicu)

Krásny jarný deň v lesíku

Je krásny jarný deň, prvý májový víkend pripomína naozajstné leto a ja sa prechádzam v mladom agátovom lesíku. Štebot vtákov je ukľudňujúci a na moment zažívam pocit idyly. Keď po vyšliapanej cestičke prichádzam do časti, kde je na zemi súvislá vrstva smetí, na niekoľkometrovom násype vzdialenom zopár metrov akurát s hrmotom presviští vlak.

Nachádzam sa v ochrannom pásme železnice na čistiacej akcii so Zelenou hliadkou. Spomínaný les je v skutočnosti vinicou, vlastne nie, v skutočnosti je to agátový lesík, ale v katastri označený ako “Pozemok, na ktorom sa pestuje vinič alebo pozemok vhodný na pestovanie viniča, na ktorom bol vinič dočasne odstránený” (dnes sú už vinice chránené aj vlastným zákonom a deklaratívne aj v územnom pláne mesta ako “územia jedinečné z hľadiska prírodných podmienok a v záujme ich zachovania ako charakteristického historického prvku v obraze mesta”). Celkom výstižný popis, pretože to, čo je na časti pozemka, ktorá ešte nestihla zarásť agátom (alebo inváznym pajaseňom, ako je to na susednej vinci) sa už len sťažka dá nazvať funkčnou vinicou (pri jej potenciálnej obnove by sa zo starých koreňov podarilo zachrániť odhadom niekoľko desiatok kusov). Je to jedna z posledných pripomienok na časy, keď Bratislavské vinice boli ešte integrovanou súčasťou mesta. Pod pozemkom sa nachádza dlhá a rovná Pionierská ulica, sídlisko Ferbuárka a Račianska ulica s jej električkami. To už sme ale v meste.

Prvý vizuálny doklad o tom, že na tomto mieste sa pestoval vinič je už na mape z prvého vojenského mapovania (1763-1787); v neprerušenom prepojení s lesmi Malých Karpát sa vinice končili niekde pri asanovaných/premiestnených cintorínoch vtedajšieho predmestia na Račianskom mýte. Naše dva pozemky o ktorých je reč ako jediné prežili stavebný rozvoj medzivojnového a neskôr povojnového obdobia, dávno predtým po vybudovaní železnice sa stali svojskými ostrovmi obkolesenými zahusťujúcím sa mestom.
Nasleduje združsťovanie, ktoré ich zjednotí pod správu JRD Vinohrady, no po revolúcii sa posledné obdobie intenzívneho obhospodárovania končí a reštitúcie si vyberajú svoju daň. Je ťažké odsledovať, kedy sa definitívne vinice prestali obrábať, no na bing mape z roku 2007 je ešte pekne vidno štruktúru terás, bez najmenšieho náznaku ináznych drevín; na mape z roku 2013 je už zarastený opustený pozemok so spomínanými lesíkmi tiahnucími sa od železnice dolu.

Veci sa komplikujú / Ďalšie vrstvy

Aby to nebolo také jednoduché, niekedy v 70. rokoch sa socialistickí plánovači zhodujú na potrebe dobudovania severnej časti vnútorného mestského okruhu (tzv. severná tangenta), a tak sa časť viníc stáva rezervou na rozšírenie komunikácie. Ako to už v postsocialistických mestách býva, tieto plány nevyruší ani revolúcia a súčastný ÚP ich prenáša do nového tisícročia, kde sa budú striedavo vynárať na povrch pozornosti a upadať v zabudnutie podľa ľubovôle dopravných inžinierov alebo politikov vo výkone moci. No zatiaľ nič, zatiaľ bežia reštitúcie. Vinice sú virtuálne znova rozdelené na pásy pozemkov, ktoré už v dnešnej realite susedstva vôbec nedávajú zmysel a potomkovia bývalých majiteľov sa nádejajú na skorý a výnosný predaj. Niektoré pásy tak už majú konkrétnych vlastníkov, iné končia v majetku mesta, poprípade sú zdieľané medzi viacerými dedičmi. Mnoho z nich nie je dodnes (po 27 rokoch od revolúcie) majetkovo vysporiadaných.
Čeršničkou na torte je už len vedenie veľmi vysokého napätia, ktoré sa elegantne tiahne ponad zeleň, akoby sa ho to vôbec netýkalo. Jeho kovové nohy pomaly obrastajú paviničom a stávajú sa úkrytom bažantov a iných malých zvierat.

V takomto rozpoložení sa zhodou rôznych náhod a príhod dostávame ku časti vinice, hraničiacej s ohybom zákruty Kyjevskej ulice tiahnucej sa popri trati a hore cez most “na vinohrady”. Je to pozemok veľký do 3 000 metrov štvorcových, vlastnený mestom Bratislava. Preskočím detaily úvodných snáh naviazať spoluprácu, výsledkom je projekt susedskej záhrady a vinice – zmluva o spolupráci na 3 roky povoľujúca nám starať sa a obnovovať vinicu v prospech miestnej komunity susedov. Poslednou vrstvou v príbehu sú tak miestni psíčkari a bežci, neskôr nasledovaní komunitou susedov z okolia. Posuňme sa však v rozprávaní ďalej, odpichnime sa od tohto momentu, keď sme si ruky namočili do projektu, o ktorom až teraz začíname tušiť, že stelesňuje niekoľko skrytých a tienistých stránok života a rozvoja mesta Bratislava.

Odskočme si bližšie do mesta, človek nemôže byť stále od hliny, potrebuje aj trochu kultúry. Bratislava sa akurát pripravuje na predsedníctvo Slovenska v Rade EÚ a výmenou za netušiace sľuby dostala 15 miliónov eur na svoje skrášlenie pred príchodom prvých delegátov z Bruselu a zvyšku Európy. Už viacero ľudí spochybnilo spôsob nakladania s týmito peniazmi. Potemkinovské praktiky obnovovania asfaltu na kľúčových uliciach prejazdov delegácií alebo narýchlo vymyslené projekty pre pohľady turistov sú len mediálne čerešničky, nás skôr zaujíma úvaha za tým všetkým. Čo Bratislava považuje za svoju fasádu, za svoju výkladnú skriňu, na ktorej teraz úporne leští sklá a stavia ju na obdiv? Čo je jej centrom, ktoré usilovne zametá a pripravuje na zraky návštevníkov? A konečne, ako spoznáme jej naozajstný záujem o svoje sebaskrášlenie? O svoju starostlivosť o seba samú?

Predstavujem si turistu, ktorý si zaumienil, že preskúma túto mestskú sebaprezentáciu, chce spoznať nielen jeho krásy, ale hranicu, kde sa mesto prestáva prezentovať. Kde si mesto hovorí: “Sem už nechoď, toto je obyčajná časť, vráť sa o ulicu ďalej a radšej zamier hore na hrad.” alebo “Sem rozhodne nechoď, však to je moja periféria, to nemáš vôbec vidieť! A ako si sa sem vôbec dostal, však tu nie sú ani chodníky?!”

Dobre, ale však to dá logiku, hovorím si. Mesto nemôže prezentovať celé svoje ja naraz v blyštivej kráse (určite nie postsocialistické mesto), možno by mohlo byť pekné, slušné, aj tá obyčajná časť, kde sme my ľudia, obyvatelia, ale tak dajte nám čas, sme nové vedenie, dáme to postupne do poriadku. Ale okraj? Periféria? To určite nie, od toho je predsa periféria, že na ňu už nevyšlo pozornosti, niet peniaze na údržbu, na chodníky, na lampy, niet energie na vyriešenie jej komplikovanej situácie, a vôbec, nikto sem nechodí, len bažanty a lúza. Je to periféria nášho videnia.

Áno, mesto sa prezentuje od stredu, od svojho srdca a jadra, od svojich najstarších historických vrstiev, ktoré sa vystatujú nášmu pohľadu. Periféria je miesto, kam nedovidíme.

A znovu sme v meste, ani nevieme ako, však to bolo len pár minút od toho lesa, je tá periféria skutočne tak ďaleko? Niekde na okraji mesta?

Alebo iná otázka – čo ak periféria nie je miestom na okraji mesta, ale vyhýbaním sa, vytesňovaním miesta na okraj nášho vnímania. Čo ak nás nezaujímajú vrstvy nášho okolia, zážitky a podnety. Ale trápi nás len náš byt, garáž a ostatné starostlivo povyberané miesta, ktorých vnímanie nás nezaťažuje neistotou z ponúkaného zážitku. V garáži parkujem, v nákupnom centra nakupujem, v kaviarni kávičkujem. Čo ak je periféria mesta to všetko, čo nechceme vidieť. Už nie miesta, kam nedovidíme, ale miesta, kam sa nechceme pozerať. Miesta, odkiaľ odvraciame zrak, pretože už sme si skrášlili našu obývačku, náš plácek pred garážou, pevne sme si vyznačili, kam nik nechcený nemôže a kde to máme pod kontrolou.

A tak sa hýbeme medzi “hotovými” miestami pripravenými na zážitok a spotrebu, peknými námestiami na korze, kaviarňami s výhľadom na Dunaj v závetrí čistých a bezpečných nákupákov, kocháme sa výhľadom na pekné kulisy, na čiastkové úspechy starostlivosti niekoho iného a cesta medzi domom a týmito miestami sa nám stráca. Zlyháva nám naše periférne videnie, pretože to všetko vidíme, ale tvárime sa že nie.

—